23. hodnota - Úcta
P. Sergio G. Román del Real
Zobuj sa
Keď mala moja matka osemdesiat, ešte stále cestovala. Na mňa vyšlo, aby som šiel s ňou a slúžil jej ako sprievodca na ceste do Svätej Zeme a Egypta. V Káhire sme navštívili krásnu mešitu, miesto modlitby pre moslimov a obdivu pre svet. Pri dverách bol moslimský strážca, ktorý upozorňoval turistov, aby sa vyzuli pred vchodom, čo je moslimský zvyk. Spomenul som si na to, ako anjel žiadal Mojžiša, aby si zobul obuv, pretože miesto, na ktorom sa nachádzal, bolo sväté. Zatiaľ čo sme si prezerali mešitu, prišla skupina moslimských adolescentov na exkurziu zo školy a všetko sa naplnilo hurhajom, smiechom, strkaním, pobehovaním a všetkým tým, čo je bežné u mladých, keď sú spolu. Moja matka automaticky zareagovala ako mama a začala ich po španielsky napomínať, že sa majú správať slušne, lebo to je posvätné miesto. Mladí stíchli a od tej chvíle zachovali pri návšteve poriadok. Keď sme vychádzali, strážnik sa rozplýval v pozdravoch a vďačných úsmevoch na moju matku. Obdivoval som úctu svojej matky k tomu posvätnému miestu a úctu mladých k starej žene cudzinke, hoci boli moslimi.
Čo je to úcta?
Úcta je uznať dôstojnosť, ktorá patrí osobe. Uznať, že všetci ľudia sme dôstojní a máme rovnaké práva od chvíle počatia. OSN slávnostne vyhlásili práva človeka v roku 1948. Boh ich dal vyryté do skaly Mojžišovi na hore Sinaj 1400 rokov pred Kristom, ale už aj predtým ich vpísal do srdca každej ľudskej bytosti od stvorenia našich prarodičov.
Úctu, teda uznanie dôstojnosti osôb, dlžíme predovšetkým Bohu, ktorý má všetky práva, a tiež všetkým ľuďom.
Sú jednotlivci, ktorí si zaslúžia väčšiu úctu, napríklad starší, otcovia rodín, ženy, deti, autority, učitelia, Boží služobníci akéhokoľvek náboženstva, všeobecne, každý človek, ktorý si získal našu zvláštnu úctu svojimi dobrými skutkami, svojou múdrosťou, svojim umením, alebo svojou šikovnosťou.
Miesta a veci, ktorým patrí úcta
Hoci len my, ľudia, sme nositeľmi vlastných práv, lebo je to vhodné pre správne spolužitie a obecné blaho, úctu rozširujeme aj na prírodu, niektoré veci a miesta.
Chrámy ktoréhokoľvek náboženstva sú posvätné, rovnako, ako aj vlastné objekty kultu. Nikto nepochybuje, že cintorín si zaslúži úctu kvôli pamiatke našich predkov. Školy, knižnice a múzeá si zaslúžia našu úctu ako chrámy poznania.
Verejné dobrá sa musia ctiť, lebo slúžia spoločnosti. Kto ich poškodzuje, je zločinec, zlodej, ktorý kradne všetkým.
Súkromné vlastníctvo, náš dom, si zaslúži úctu; máme právo, aby nám ho nepopísali „sprayeri“ a neútočili naň podomoví obchodníci, ktorí rušia pokoj a bránia v prístupe.
Symboly, ktorým patrí úcta
Nás, Mexičanov, naučili ctiť si naše vlastenecké symboly, medzi nimi najmä vlajku. Spolužitie s inými kultúrami nás nakazilo ich ľahostajnosťou voči svojim vlajkám a už si prestávame ctiť tú našu. Obnovme túto úctu, ktorá pozdvihuje našu dôstojnosť ako národa.
Cti si, aby si ťa ctili
Preukazujeme česť, pretože uznávame dôstojnosť ostatných, ale aj kvôli potrebe pokojného spolužitia. Ak medzi manželmi chýba úcta a správajú sa k sebe urážlivo, ich láska a rodinná harmónia skončí. V takomto domove nie je žiadny div, ak u detí chýba úcta medzi sebou a k rodičom. Čo od takýchto detí môžu očakávať úbohí učitelia?
Aby sme deti naučili úcte je treba…
• Vysvetliť deťom, prečo si ľudia zaslúžia úctu.
• Správať sa k starším láskavo.
• V chráme požadovať, aby si deti dali dole čiapku, aby nežuvali žuvačku, aby nejedli a
nepili, aby zachovali slušnosť.
• Zúčastňovať sa s deťmi na vlasteneckých ceremóniách.
• Nepoužívať ani nedovoliť doma nevhodný slovník, či už urážlivý alebo vulgárny.