32. hodnota - Dôvera

P. Sergio G. Román del Real

„Domová dôverníčka“

Susedia bývajúci v tejto štvrti strednej vrstvy boli nanajvýš uzavretí a žiarliví na svoje súkromie. Zdravili sa zo slušnosti vtedy, keď sa venovali starostlivosti o svoje autá, nič viac. Bol to úspech, keď sa podarilo zhromaždiť ich na schôdzi, aby si zvolili domového dôverníka, ktorý by im pomohol vymôcť zlepšenie služieb, ktoré nefungovali tak, ako mali.
Novopečená dôverníčka sa dostavila do domu jednej susedky s akousi zámienkou. Susedka ju prijala so slušnosťou a uviedla ju do obývačky, kde žiaril krásny betlehem, plný starožitných, krásne zladených figúriek. Zazvonil telefón a hostiteľka odbehla do vedľajšej izby zdvihnúť a potom sa vrátila, aby sa venovala návšteve. Keď dôverníčka odišla, susedka upratovala obývačku a ihneď si všimla, že chýbali niektoré porcelánové figúrky a najkrajšie zvieratká z betlehema. Istota, že zlodejkou bola dôverníčka, bola absolútna, pretože nikto iný do toho domu nevstúpil. Susedka bola reklamovať svoje figúrky a zlodejka predstierala nevinu pomedzi slzy a rozhorčenie. Tie milované ozdôbky boli stratené. Ale taktiež sa stratila dôvera k tejto žene.
 

Bez dôvery sa nedá žiť

Dôvera je istota, ktorú máme v poctivosť a dobré úmysly ostatných. Zdravé je v našich vzťahoch ku všetkým predpokladať ich dobrú vôľu. Táto dôvera udržiava našu nádej, že druhí sa k nám budú správať tak, ako my k nim.
Keď máme možnosť vybrať si priateľov, ktorí tvoria náš sociálny okruh, túto dôveru prejavujeme prirodzeným spôsobom. Viac úsilia nás to stojí, keď nás obklopujú takí, ktorých sme si sami nevybrali a stýkame sa s nimi len náhodne.
Ak sa poznáme a milujeme, máme k sebe väčšiu dôveru.
Žiť obklopení ľuďmi, ktorým nemôžeme dôverovať, nás robí uzavretými, odmeranými, bojazlivými, neschopnými nadviazať bližší vzťah. Pretože nemáme dôveru, zatvárame sa vo svojom dome a žijeme život iných v telenovelách, pretože nemáme vlastný život.
 

Ak žijeme hľadajúc všade zlo, zlo aj nájdeme

Strach zo zlých úmyslov ostatných nás robí prehnane opatrnými, až tak, že prežívame skutočné utrpenie.
Istý zamestnávateľ mnohých pracovníkov hovorieval, že radšej by bol, keby ho vykradli, než by mal zle zmýšľať o svojich spolupracovníkoch. Je to zvláštne, ale jeho zamestnanci dokázali aj bez dozoru nesklamať dôveru svojho šéfa.
Taktiež je treba povedať, že prílišná dôvera je hriechom naivity a oplatí sa pripomenúť si, že „príležitosť robí zlodeja“, a že nie je správne uvádzať nevinných do pokušenia.

Naučiť dôverovať

Rastúca a všadeprítomná zločinnosť nás núti dávať deťom pravidlá, ako sa majú správať pred neznámymi. Ale taktiež ich máme naučiť zdravo dôverovať druhým. A aj tu, ako vždy, ich naučíme dôverovať tak, že budeme mať v nich dôveru. Dôverujeme im vtedy, keď im veríme a berieme ich vážne. Ale keďže sa formujú, musíme chápať, že keď zlyhajú, tak im preto nevezmeme našu dôveru.
Aj ony musia dôverovať svojim rodičom a dospelým osobám, preto sa snažme ich neoklamať, ani im nesľubovať niečo, čo nesplníme, pretože my na to ľahko zabudneme, ale oni si to zapamätajú na celý život.
Často ku mne prichádzajú deti z iných farností, aby som sa im podpísal do zošitka, ktorý im dali katechéti, aby si boli istí, že deti sa zúčastňujú na prikázaných bohoslužbách. Zvyknem po nich poslať katechétom diskrétny odkaz, v ktorom ich žiadam, aby dôverovali slovu dieťaťa, ktoré je hodné dôvery a že nepotrebuje mať podpis, aby dokázalo, že si splnilo povinnosť. Ak im nedôverujeme, čo ich tým učíme?
 

Dôvera v Boha

Jedna z definícií viery je: dôverovať Bohu. Vkladáme svoju dôveru v pravdivosť a dobrotu Božiu. Existujú však aj extrémy, ako keď diabol pokúšal Ježiša, aby sa hodil z vrcholu chrámu dole, lebo anjeli ho zachytia, aby si neublížil. Ježiš satanovi pripomenul, že nemáme pokúšať Boha. (Mt 4,7) Pokúšať Boha znamená nerozumne sa vystaviť zlu alebo nebezpečenstvu, dúfajúc, že Boh nás zachráni. Toto je zneužitie dôvery.

Dobrý návrh:

Buďme my sami ľuďmi hodnými dôvery kvôli poctivosti nášho života a dobrého plnenia si našich povinností.