40. hodnota - Súcit
P. Sergio G. Román del Real
Nobelova cena za súcit
Agnesa Bojaxhiu mala veľké sny. Patrila k mládežníckemu zboru svojej farnosti a k mariánskej skupine. Rada čítala misionárske časopisy a do vytrženia ju privádzali články o Indii. Keď dovŕšila osemnásť, vstúpila do komunity Sestier z Loreta, ktoré je pomohli zrealizovať jej sen a poslali ju do Indie. Ale v Kalkate Agnesa pokračovala v snívaní. Ako učiteľka na gymnáziu sa začala zaujímať o „najchudobnejších z chudobných“ a svoje žiačky učila súcitu. Pri jednej príležitosti pozvala jednu z nich, aby sa stala rehoľníčkou, a dievčina jej odpovedala, že súhlasí, ak ona zasvätí všetok svoj čas chudobným. Vtedy Agnesa urobila tento krok, zanechala vyučovanie na gymnáziu a založila novú komunitu spolu s tou dievčinou, ktorá chcela všetok svoj čas venovať službe chudobným, a s mnohými ďalšími mužmi a ženami zbierali „ľudský odpad“ na uliciach Kalkaty. Dostala Nobelovu cenu, ktorá bola tentoraz cenou za súcit. Áno, je to Tereza z Kalkaty.
Je súcit dobrý?
„Neznášam, keď ma ľutujú!”, hovoríme, keď sa naša hrdosť cíti byť urazená nevhodnou poznámkou, ktorá určite nie je súcitom, pretože súcit sa nevyjadruje slovami, ale skutkami.
Slovo „súcitiť“ znamená vo svojej podstate „cítiť spolu“. Súcitiť neznamená len cítiť ľútosť nad bolesťou alebo trápením iného, ale milovať trpiaceho tak, že trpím s ním.
Súcit je ovocím lásky. Súcit je dobrý a v praxi vidíme účinné výsledky súcitu mnohých ľudí, ktorí milujú svojich bratov a robia pre nich niečo.
Červený kríž, Charita, Detské mestečká, organizácie na pomoc postihnutým chorobou alebo katastrofou, trpiacim podvýživou, bezdomovcom, sirotám, tisíce útulkov, sirotincov, škôl, nemocníc a ambulancií sa zrodilo zo súcitu. Požehnaný súcit!
To nie je súcit
Nie je súcit proti dôstojnosti človeka? Nie je pre chudobného ponížením? Kedy ako. Dar od milujúceho neponižuje. Dáva sa a prijíma prirodzene. Ale, samozrejme, ak dar sleduje iný cieľ, než priateľstvo, vtedy zneužívame toho, koho obdarúvame zo zištných dôvodov.
Ak by sa v mojej farnosti rozdávali potraviny chudobným s cieľom, aby sa zúčastňovali omší, aby sa brali v kostole, aby chodili na vyučovanie katechizmu, vtedy by sme korumpovali súcit a robili by sme nečestnú náboženskú propagandu. Kupovali by sme prozelitov.
Keď politici nehľadajú na prvom mieste verejné blaho, ale propagandistický dojem, všetky ich diela starostlivosti o chudobné oblasti sú čírou investíciou do získavania nových prívržencov.
Niet súcitu tam, kde sa všade vytrubuje, čo dobrého sa urobilo.
Chcem byť súcitný, ale...
Všetci, čo máme srdce, súcitíme s ľudskou bolesťou. Chceli by sme prejsť od súcitu k účinnej pomoci, ale... nemáme prostriedky.
Ale súcit sa nie vždy vyjadruje pomocou, ktorá zahŕňa výdavky. Poznám ženu, ktorá robí nákupy starenke zavretej doma pre neduhy.
Jedna mimoriadna rozdávateľka prijímania ide o polnoci pomôcť starým a chorým manželom, o ktorých sa nemá kto starať. Jeden člen hliadky sa láskavo stará o chudáka, ktorému sa stala nehoda, a neodíde, kým nepríde lekárska pomoc. Jedni manželia navštevujú každý týždeň starobinec, kde zhromaždia starkých a modlia sa s nimi ruženec.
Oni všetci sú súcitní... tak ako Boh, ktorý je súcitný a milosrdný!
„Na, daj jej”
Jedna pani, očividne chudobná, kupuje lieky. Povedali jej cenu a ona sa pýta, či nemajú menšie a lacnejšie balenie. Nie, nemajú. Tvár panej sa naplní úzkosťou, počíta znovu a znovu a nestačí jej. Všimne si to iná žena vedľa nej, dá svojmu dieťaťu bankovku a ticho mu hovorí: „Na, daj jej“. Tak sa učí súcitu!
Dieťa sa naučí byť súcitným:
• Keď pomáha spolužiakovi v učení.
• Keď ponúkne priateľstvo tomu, ktorého nikto nemá rád.
• Keď navštívi chorého príbuzného.
• Keď trpezlivo počúva starčeka.
• Keď sa podelí so svojimi obľúbenými hračkami, nie s tými, ktoré už nefungujú.
• Keď sa správa slušne a úctivo k chudobnému, ktorý potrebuje pomoc.