41. hodnota - Nábožnosť

P. Sergio G. Román del Real

Voltaire

Voltaire bol jeden z encyklopedistov a osvietencov, ktorí vo Francúzsku proklamovali víťazstvo bohyne rozumu nad tmárstvom. Skeptik, o ktorom sa hovorilo, že bol ateista, sa na svoje posledné dni uchýlil na statok vo Ferney a na prekvapenie svojich ateistických priateľov tam nechal postaviť chrám, na ktorého portál umiestnil nápis „Deo erexit Voltaire”, „Bohu postavil Voltaire”, a domnieval sa, že to bol jediný chrám v Európe zasvätený Bohu, keďže skutočne vtedy nebol žiaden kostol zasvätený Bohu Otcovi.
Aké ťažké je byť ateistom celý život!

Nábožnosť

Človek je „tvor náboženský”, ako nás zadefinoval jeden antropológ, pretože keď sa niekde nájdu humanoidné pozostatky, znak, podľa ktorého vieme, že patria druhu „homo sapiens”, je nájsť nejaký predmet súvisiaci s náboženstvom, napríklad obetinu v džbáne.

Nábožnosť je hodnota, ktorá je nielen ako kultúrnou tradíciou, ale ovocím vnútornej reflexie jedinca.

Aj Boh má práva

Nábožnosť zodpovedá spravodlivosti voči Bohu. Veriaci uznáva, že je Božím stvorením a vie, že má voči Stvoriteľovi povinnosti. Všetky náboženstvá sú založené na princípe vďakyvzdania za to, čo prijímame od božstva a tiež na želaní človeka naďalej prijímať tieto požehnania zhora.
Náboženské výrazy sa od seba príliš neodlišujú v rôznych svetových náboženstvách: modlitba, obeta, zvelebovanie, prosba o odpustenie a ako plod lásky k božstvu, túžba žiť život v súlade s Božou vôľou. Keď sa viera v Boha myslí vážne, tak nás vedie ku konaniu dobra.

Ópium ľudu

Karl Marx označil náboženstvo za ópium ľudu a považoval ho za škodlivé pre spravodlivú spoločnosť. V skutočnosti to, čo kritizoval, bolo to tiché ale reálne spojenectvo medzi štátnou a cirkevnou mocou, ktorá prispôsobovala náuku Cirkvi, aby mohol byť ľud podrobený vykorisťovaniu bohatých a mocných.
Na počudovanie, marxizmus zavedený do praxe v 20. storočí, napriek neustálej a intenzívnej propagande, nedokázal vykoreniť nábožnosť u ľudí, ako sme si mohli uvedomiť po páde známej železnej opony.
Žiaľ, kapitalistický spôsob života, so svojimi zvodmi pôžitku a peňazí, robí dnešnému človeku väčšiu škodu, vzdiaľujúc ho od uctievania, ktorým je zaviazaný Bohu. Dobre hovorí Ježiš, že sa nedá slúžiť aj Bohu, aj peniazom.

Keď je Boh na príťaž

Sú ľudia, ktorí skutočne veria tomu, že neveria v Boha. Pohnútky sú rôzne: intelektuálna nákaza získaná v mladosti, forma protestu proti spoločnosti, s ktorou nesúhlasia, až po určité prostredie, kde je veľká netolerancia a výsmech voči veriacim.

Iným zasa Boh prekáža jednoducho preto, lebo sa necítia byť slobodní robiť to, čo vedia, že sa Bohu nepáči.
A sú aj takí, ktorí síce hovoria, že veria, ale žijú, akoby neverili; a títo najviac škodia sebe i druhým.

Nábožnosť je záväzok

Tí, čo neveria, sa snažia presvedčiť tých, čo veria, a naopak. Je to nekonečný príbeh a hlúpa diskusia, ktorá trvá tak dlho, ako samo ľudstvo.
Kto nechce veriť, toho nikto nikdy nepresvedčí, ani keby sa mu zjavil sám Boh.
Ten, kto verí, nepotrebuje dôkazy. Ale veriaci musí byť sám živým dôkazom.
Nie diskusiami, ale príkladom, pokorným a tichým svedectvom, môžeme sa dotknúť, ak nie rozumu neveriaceho, tak jeho srdca.
Viera nás zaväzuje byť v súlade s tým, v koho veríme, žiť plný a zrelý život, plniac si svoju úlohu v rodine a v spoločnosti, v ktorej žijeme.
Malo by stačiť mať vieru, aby sme boli hodní viery ostatných, dôvery tých, s ktorými žijeme.

Byť nábožným znamená:

• Plniť si svoje povinnosti voči Bohu.
• Rozprávať sa s Bohom, modliť sa.
• Rešpektovať veriacich iných náboženstiev.
• Správať sa k neveriacim láskavo a s úctou, vyhýbajúc sa neužitočným diskusiám, ktoré

  nás rozdeľujú.
• Dokazovať svoju vieru konaním dobra druhým.