20. hodnota - Opatrnosť

P. Sergio G. Román del Real

„Netreba ťahať tigra za chvost”

Išli sme do školy a bolo len niekoľko minút do ôsmej. Ešte sme ani neboli za rohom, keď nás moja mama zavolala a museli sme sa vrátiť, aby sme vedeli, čo od nás chce. „Pozor na autá, aby vás nezrazili“, povedala. „Ale mami, my vieme!“, odpovedali sme rozladení touto každodennou pripomienkou. „Áno, ale netreba ťahať tigra za chvost“, bola posledná veta plná autority. Toto bola lekcia opatrnosti, ktorá doteraz znie v našich ušiach: „Netreba ťahať tigra za chvost!“

Anjelik a čertík

Na karikatúrach sa zvykne kresliť anjelik a čertík, ktorí presvedčujú o výhodách konania dobra a zla. Opatrnosť je všímať si anjelika a ignorovať čertíka.

Je to schopnosť zvoliť si najlepšiu cestu a dať sa na ňu, ignorujúc tie, ktoré vedú k zlu alebo škode.

Je to myslieť pred konaním, s akými prostriedkami môžeme počítať, aby sme svoj cieľ najlepšie zrealizovali tak, aby sme boli úspešní.

Opatrnosť sprevádza múdreho človeka a spôsobuje, že sa cíti spokojný s plodmi svojich rozhodnutí a svojich skutkov.

„Údery odstraňujú hlúposť“

Opatrnosť dozrieva so skúsenosťou. Keď sme schopní poučiť sa s našich neúspechov, stávame sa opatrnými, hoci sa hovorí, že človek je jediný živočích, ktorý sa potkne dvakrát na tom istom kameni.

Existuje prirodzená opatrnosť, ktorú pozorujeme u dieťaťa od chvíle, keď začína chodiť. Ak ma bolestivú skúsenosť, potrvá dlho, kým sa vráti k pokusu o dobrodružstvo prvých krokov.

Vďaka Bohu, pri dieťati alebo mladom človeku, ktorí ešte nemajú skúsenosti a preto ich opatrnosť je ešte nezrelá, zvykne byť vždy dospelý, ktorý ich učí na základe svojej skúsenosti.

Opatrnosti sa učíme. Je to rodina, ktorá je školou, ktorá nás učí hodnotiť život a využívať dobré príležitosti, ktoré prichádzajú.

Deti pod pokrievkou

Strach zo života nás núti zavrieť sa v dome a nevyužívať príležitosti potrebné pre náš zdravý rozvoj. Úbohé deti pod pokrievkou, ktoré nemajú možnosť hrať sa s inými deťmi! Je určite pravda, že deti sa vystavujú nebezpečenstvu a rodičia ich majú chrániť pred zlom, ale nemôžu ich oddeliť od ich detstva a od tých dobrodružstiev, ktoré formujú ich charakter.

Nie je dobré zanedbávať deti a nechať ich naverímboha, iste je vhodné, aby rodičia sledovali činnosť svojich detí a snažili sa o ich stretávanie s inými deťmi. Možno preto je v móde vodiť ich na toľké krúžky a kurzy, ktoré okrem toho, že dávajú poučenie, poskytujú deťom aj zdravé miesto na stretávanie.
Čo je alebo nie je rozvážne býva často predmetom diskusie, ba aj hádky v rodinách. Deti musia brať do úvahy to, že rozhodnutia rodičov pochádzajú z ich želania uchrániť ich pred ublížením, nie preto, že im chcú zle.

Rodičia zas musia zvážiť, či ich opatrnosť nie je prehnaná a či v skutočnosti nepripravuje ich deti o možnosť rastu.

Spoločne, v dialógu a s Božou pomocou, nájdu, čo je rozvážne a čo nie.

Byť opatrný znamená:

• Premýšľať, kým prijmem dôležité rozhodnutie.
• Rešpektovať dopravné značky.
• V súčasnej neistote nevystavovať na obdiv svoj majetok a vyhýbať sa osamelým

  miestam.
• Nepiť alkohol, ak viem, že budem musieť šoférovať.
• Poznať kamarátstva svojich detí a komunikovať s nimi.
• „Muž je oheň a žena kúdeľ, prichádza diabol a fúkne“ – španielske príslovie o

  nebezpečenstve smilstva.
• Pred rozhodnutím sa čo najlepšie informovať.
• Nedôverovať „zázračným príležitostiam“, ktoré nám sľubujú ľahký zisk.