28. hodnota - Schopnosť počúvať

P. Sergio G. Román del Real

„Za tvoj čas ti platím”

Recepčná elegantnej ordinácie pustila ďalej malú pacientku a uviedla ju:
- Doktor, je tu jedna veľmi zvláštna pacientka.
Doktor sa pozrel udivenými očami na dievčatko a vzápätí si všimol sprisahanecký úsmev recepčnej.
- Čo tu robíš? Nemám čas sa ti venovať, pracujem, - povedal múdry doktor dievčatku, cítiac sa trochu trápne.
- Oci, zaplatila som za tvoj čas, nasporila som si z toho, čo mi dávaš do školy, lebo doma stále hovoríš, že si príliš unavený.
Veľavýznamný lekár pozrel na svoju maličkú a zahanbený ju objal a nechal ju vojsť; tú, ktorá si musela zaplatiť konzultáciu, aby jej otec mal na ňu čas.
Táto známa anekdota by nás mala priviesť k zamysleniu nad tými, ktorých máme povinnosť počúvať.
 

Čo je to počúvať?

Schopnosť vnímať a rozumieť ostatných (Slovník cností, Héctor Rogel Hernández. SCM, 2003). Je treba všimnúť si rozdiel medzi počúvaním a počúvaním: počúvať môže znamenať len používanie toho zázračného zmyslu, ktorý nám pomáha zorientovať sa vo svete, ktorý nás obklopuje. Počúvať môže mať aj zvláštny význam venovania pozornosti, vnímania. Môžeme počúvať, ale nepočuť. Počúvať v sebe zahrňuje záväzok voči tomu, kto hovorí.
 

Nikto nepočúva

Prostriedky mestskej hromadnej dopravy vo veľkých mestách sú neustálym paradoxom: cestujeme úzko spojení s množstvom ľudí a napriek tomu sme dokonale sami. Nerozprávame sa, ignorujeme jeden druhého a ak dôjde k nejakému druhu komunikácie, tá sa obmedzí na obligátnu zdvorilostnú frázu alebo vyčítavý pohľad.

Nekomunikovanie sa stupňuje, keď si na uši nasadíme slúchadlá, aby sme počúvali hudbu. Tým hovoríme to, čo známa detská rozprávka: „Nepočujem, nepočujem, ja som z dreva!“ Nepočujem a nechcem ťa počúvať, nechaj ma na pokoji v mojom vlastnom svete. Ale láska všetko premôže a vidíme mladý párik, ktorý sa delí o to, čo počúva, požičiavajúc si jedno zo slúchadiel.
Nevieme a nechceme počúvať. A v našom okolí sú všetci tí ľudia, ktorí potrebujú byť vypočutí.
 

Všetci potrebujeme byť vypočutí

Nech Boh žehná taxikárov, koľko dobra robia len tým, že počúvajú naše sťažnosti! Vo veľkom meste je taxikár anonymný. Kedy ho znovu uvidíme? Keďže diskrétnosť je zaručená, zverujeme sa mu s ťarchami, ktoré nesieme vnútri. Niektorí sa snažia utešiť alebo poradiť, a v skutočnosti nie je dôležité, ako to robia; dôležité je, že nás dokážu vypočuť so súcitom.

Niekto prichádza do spovedelnice viac preto, aby bol vypočutý, než aby získal odpustenie hriechov. Deti definujú kamaráta ako toho, komu môžu porozprávať svoje problémy.
Dospievajúci neradi ostávajú doma, kde ich každý napomína a nikto nepočúva, radšej idú von, aby si našli chápajúcich kamarátov, ktorí im dajú to, čo im rodičia dať nevedia. Zlé na tom je to, že títo kamaráti im zvyknú dávať zlé rady.
 

Naučiť sa počúvať

Je naliehavo nutné naučiť sa počúvať. V prvom rade to musíme urobiť my, pre ktorých je to povinnosť, teda rodičia, učitelia, kňazi, poradcovia a lekári.
Rodičia sa naučia počúvať hnaní prirodzenou láskou k svojim deťom. Počúvanie je osobné a dôverné, nesmie sa však z neho stať spoluvinníctvo.
Ako vzbudiť v deťoch potrebnú dôveru, aby sa otvorili? Tak, že sa prestaneme správať ako policajti! Do rodičovského počúvania sa nezmestí ani hnev, ani výsmech, ale tolerancia a porozumenie áno; taktiež tam niet miesta pre represálie, alebo zneužitie počutého v budúcnosti.
Rodičia majú hľadať príležitosť, aby sa mohli porozprávať v určitom súkromí a vhodnom prostredí. Vyjsť si niekam s dieťaťom znamená pozvať ho k dôvere.
 

Čo robiť, aby sme vedeli počúvať:

• K tomu, kto k nám rozpráva, sa správať slušne a citlivo.
• Dať mu čas. Neukázať netrpezlivosť. V tej chvíli je to to najdôležitejšie z toho, čo

  robíme.
• Počúvať bez predsudkov. Nesnažiť sa hneď zaškatuľkovať všetko, čo nám povedia.
• Hľadať riešenia spolu. Nemyslieť si, že poznáme všetky odpovede.
• Snažiť sa spoznať osobnú situáciu toho, kto k nám hovorí.
• Prestať robiť iné činnosti a dívať sa na toho, kto k nám hovorí. Počúva sa aj očami.