31. hodnota - Láskavosť
P. Sergio G. Román del Real
„Policajti sú moji priatelia”
V pokročilom veku bola moja matka ešte stále aktívnou ženou, ktorá sa nenechala premôcť bremenom rokov. Raz sa vracala domov z obchodu s veľkou nákupnou taškou, keď ju zbadal policajt a rozhodol sa jej pomôcť. Vzal jej ťažký náklad a odprevadil moju matku až k dverám jej domu. Odvtedy hrdo vyhlasovala, že policajti sú jej priatelia a správala sa k nim s materskou nehou.
Čo je to láskavosť?
Je to „schopnosť blahosklonného a jemného správania k druhým“ (Slovník čností, Héctor Rogel Hernández, SCM 2003)
„Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť”. (Gal 5, 22-23)
Sme láskaví, keď máme úctu k dôstojnosti človeka a keď uznávame, že aj to všetko okolo nás, zvieratá, rastliny i veci, majú zvláštnu dôstojnosť. Sme láskaví, keď sme priateľmi sveta, ktorý nás obkolesuje, alebo keď sme sa s ním zmierili.
Láskavosť sa rodí z tých dobrých citov, ktoré človek prechováva jednoducho preto, lebo je obrazom samého Boha. Alebo, láskaví sme predovšetkým pre lásku, ktorú máme ku každému stvoreniu, pretože je Božím dielom.
Čo sa týka toho, kto je láskavý k druhým, stáva sa „lásky hodným“, čo je vlastne doslovný preklad latinského amabilis, slova, ktoré prekladáme ako „láskavý“.
Dobrá výchova
My starší sme sa učili v škole zo známej Carreñovej príručky. Mojich starých rodičov nútili učiť sa naspamäť a praktizovať (!) sériu pravidiel dobrej výchovy, ktorú zostavil istý Catón, a ešte pred niekoľkými generáciami sa v škole učila výchova k občianskym cnostiam, ktorá potom, ako bola zrušená, sa znovu vracia do školských tried, aby sa predišlo zvlčeniu našich detí.
Aby sme mohli žiť spolu, potrebujeme nejaké pravidlá „dobrej výchovy“, ktoré nám uľahčia láskavé správanie k druhým.
Túto dobrú výchovu, ktorej nás v minulosti učili, možno vidieť v správaní sa domorodcov, ktorí sú veľmi láskaví a úctiví.
Zdvorilosť a slušnosť došli až k určitej prepiatosti, keď sa z nich stal zákonník, ktorému učili príslušníkov šľachty (a stále učia), ako znak príslušnosti k svojmu stavu. Nazvalo sa to etiketou.
Bez tejto prepiatosti, aké príjemné je žiť s dobre vychovanou osobou, ktorá nás neobťažuje ani v nás nevyvoláva odpor svojim vulgárnym alebo grobianskym chovaním!
Učiť sa byť láskavý
V seminári sme mali jedného múdreho kňaza, ktorý hovorieval: „Synkovia, ak nie ste svätými kňazmi, buďte aspoň vychovaní”.
Aké dôležité je slušné a láskavé chovanie k druhým! Aké ťažké je nenechať sa uniesť hnevom, mrzutosťou, fyzickým nepohodlím, či nejednotnosťou názorov v správaní sa k druhým! Od láskavého správania nás kňazov závisí názor, ktorý si naši veriaci vytvárajú o celej Cirkvi, ba často aj ich obrátenie a spása.
Láskavosti sa človek učí doma z príkladu svojich rodičov, predovšetkým z ich vzájomného správania a správania sa k deťom. Familiárna blízkosť by nemala spôsobiť, že zabudneme na pravidlá slušnosti, pretože šťastné spolunažívanie závisí aj od dodržiavania pravidiel, ktoré vyjadrujú úctu zrodenú z lásky.
Rodičia, žiadajte, aby sa deti správali k súrodencom láskavo aj vo chvíľach zlosti, vyhýbajúc sa zraňujúcim vyjadreniam. Naučte deti byť láskavé, predovšetkým k chudobným a núdznym.
Pravidlá slušnosti sa učia od detstva a stávajú sa návykom, takže dobré vychované dieťa ním ostáva aj v neprítomnosti svojich rodičov.
Príklad priťahuje
Hovorí sa, že keď Victor Hugo, génius francúzskej literatúry, raz odchádzal z nejakej oslavy, stretol žobráka, ktorý od neho pýtal peniaze. Známy spisovateľ, ktorý žil v chudobe typickej pre intelektuálov, strčil ruku do vrecka, no nenašiel ani mincu. „Prepáč, bratku, nemám, čo by som ti dal,“ povedal mu. „Už si mi dal, nazval si ma bratom,“ odpovedal žobrák.
Vo Švédsku, v štyridsiatych rokoch, istá žena vystupovala z vlaku obťažená batožinou. Jeden džentlmen jej pomohol kufre vyložiť na nástupisko a jej sa zdalo, že odniekiaľ toho láskavého pána pozná: „Niekde som vás už videla.“ „Áno, som kráľ,“ odpovedal ten muž, ktorý sa rád všade prechádzal bez sprievodu a okázalosti.