33. hodnota - Jednota

P. Sergio G. Román del Real

„Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné“. (Sk 2, 44)

Keď chceme žiť ako praví Ježišovi učeníci, obraciame oči k prvým kresťanom, či už v Evanjeliách alebo v Skutkoch apoštolov. Ich príklad nás povzbudzuje, aj keď sa často zdá, že presahuje našu skutočnosť. Stalo sa mi, že som zažil príhodu, ktorá akoby bola vybraná zo Skutkov apoštolov, v jednom mestečku na juh od hlavného mesta Mexika.
Brali sme veľmi vážne to, že máme žiť skutočné spoločenstvo a uvedomovali sme si, čo Boh s nami dokázal, keď jedna pre nás veľmi drahá rodina utrpela nešťastie. Už mnoho rokov bývala vo veľkom starom dome, kde nájomné bolo nízke. Manželia boli veľmi pracovití, ale veľmi chudobní a mali mnoho detí; každý z nich bol naozajstným pokladom, ktorý obohacoval našu farnosť.
Zrazu však boli požiadaní, aby sa vysťahovali z domu, pretože sa tam mala stavať bytovka. Vyrozprávali svoje trápenie farskej rade a stal sa zázrak pravej lásky: jeden starý obyvateľ obce ponúkol kúsok pozemku, na ktorom stál jeho dom, na prenájom, aby na ňom postavili ďalší. Skupina mladých sa ponúkla, že domček postaví. Ďalší z členov farskej rady ponúkli materiál a našiel sa aj ten, kto sa postará o potrebné povolenia od úradov. Veľmi skoro sme mohli navštíviť našich priateľov v novom dome, ktorý bol znakom jednoty spoločenstva.
Odvtedy som presvedčený, že naozaj je možné vytvoriť spoločenstvo a žiť kresťanské ideály. Všetko sa dá, lebo Boh dáva silu.
 

„Aby boli jedno...” (Jn 17, 11)

Jednota bola vrúcnym Ježišovým želaním a za ňu sa modlil k Otcovi. Chcel, aby sme boli jedno. Ale my sme nedokázali byť jedno. Otočili sme sa chrbtom k Svätému Duchu, ktorý je Duchom spoločenstva, a plní márnivosti sme rozdelili Jednu Cirkev, a teraz trpíme nedostatkom svedectva. Bolí nás to. Všetkých nás to bolí, katolíkov i nekatolíkov. Preto neustále prosíme Ježišovho Otca, aby sme boli jedno, skrze hnutie pochádzajúce nepochybne od Svätého Ducha, ktoré sa volá ekumenizmom. Krôčik po krôčiku sa blížime k jednote.

„Aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku”. (1 Kor 1, 10)

Rozdelenie je zlým svedectvom medzi kresťanmi. Farnosť je vyjadrením Cirkvi najbližším k ľudskému domovu. Môžeme v nej byť prítomní ako pozorovatelia, alebo k nej môžeme patriť ako aktívni členovia a tak budeme farským spoločenstvom. Svet od nás očakáva jasné znamenie jednoty. Jednota sa rodí z lásky. Predovšetkým z lásky k Bohu, kvôli ktorému sa zriekame prehnanej lásky k sebe a hľadáme jeho vôľu, ale tiež z lásky k ostatným členom spoločenstva, s ktorými žijeme a pracujeme.
Ak je medzi dvoma skupinami rivalita, chýba láska! Ak je tam sebapresadzovanie vedúceho, chýba láska! Ak kňaz nepočúva, chýba láska! Sme Kristovi a je to On, koho, jednotní, hľadáme.

“Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého”. (Ef 5, 28)

Ak jednota je jednou z poznávacích znakov Cirkvi, akoby to tak nemalo byť aj v rodine, ktorá je domácou cirkvou!

Skrze sviatosť manželstva manželia prestávajú byť dvaja a stávajú sa jedným telom, spojení jediným legitímnym spojením: láskou. Ak sa manželia milujú a ctia si jeden druhého, budú mať rodinu zjednotenú v láske. Nepochybne najlepšou výchovou, ktorú je možné dať deťom, je svedectvo jednoty medzi manželmi.
Rodinnú jednotu rozbíja predovšetkým a na prvom mieste manželská nevera, cudzoložstvo, ktoré Sväté písmo považuje za veľmi ťažký hriech, pretože manželia by mali byť znakom lásky Boha, ktorý je najvernejší.
Ale rodinnú jednotu rozbíjame aj vtedy, keď uprednostňujeme iné veci, hoc aj dobré, pred rodinou.